Pre temperamentnú taliansku kráľovnú Bonu Sforzu musel byť jej príchod do Poľska kultúrnym šokom v mnohých ohľadoch vrátane jedla. Poľská kuchyňa bola veľmi odlišná od tej, na ktorú bola zvyknutá v rodnom Bari. Hovorí sa, že privítanie a následná svadobná hostina na ňu urobili taký zlý dojem, že napriek odporu trvala na tom, aby jej dvor obsluhovali výlučne talianski kuchári.
Vďaka jej iniciatíve sa poľská kuchyňa čoskoro obohatila, ale rozhodne nie o tradičné talianske jedlá, ktoré Poliaci poznali predtým. Zelenina ako šalát, karfiol, mrkva, uhorky alebo pór boli súčasťou kráľovského jedálneho lístka už pred jej príchodom. Čo presne teda Bona priniesla do poľskej kuchyne?
Bonina revolúcia v kuchyni
Po príchode do Poľska si mladá kráľovná Bona Sforza čoskoro uvedomila, aké odlišné sú stravovacie návyky jej nových poddaných. Podľa historika Wikiho Filipowicza mala Bona pocit, že „Poliaci nevedia variť, jedia a pijú príliš veľa, nemajú pôžitok z chuti jedla, ale skôr si len plnia žalúdky, aby sa prejedli“. Tento spôsob stravovania Bonovi nevyhovoval.
Nemala rada ťažké, korenené mäso, mastné omáčky ani koláče, ktoré sa často pripravovali so žltkastým maslom pre „silnejšiu“ chuť. Chýbalo jej čerstvé ovocie, zelenina a šaláty podávané s olivovým olejom, ktoré sa v Poľsku podávali skôr so škvarkami. Uprednostňovala tiež ľahké vína, zatiaľ čo na wawelskom dvore sa skôr podávali silné alebo kyslé vína. Filipowicz poznamenáva, že „chuť poľských jedál bola vzdialená od talianskych špecialít tak ako Bari a Krakov“, čo podnietilo Bonyho, aby sa snažil túto vzdialenosť zmenšiť.
Na rozdiel od toho, čo si mnohí myslia, Bonyho kulinárska revolúcia v Poľsku nebola dramatická. Kráľovná nemala v pláne nútiť Poliakov, aby si osvojili taliansku kuchyňu a jedli viac zeleniny. Skôr upravila jedálny lístok svojho dvora tak, aby vyhovoval jej vlastným chutiam, zatiaľ čo jej manžel a syn sa takýmto zmenám vyhýbali. Mnohé ingrediencie používala z dovozu, na jej dvore sa objavili talianske syry ako parmezán, citrusy, figy, gaštany, mandle, pistácie, cestoviny a olivy.
Výmena suda… záhradníctvo
Kráľovná Bona Sforza mala oveľa väčší vplyv na poľské záhradníctvo ako na samotnú kuchyňu. Keď prišla do Krakova, prezrela si zanedbané záhrady na Waweli, ktoré zásobovali kráľovský dvor ovocím a zeleninou, a rozhodla sa ich rozšíriť a pretvoriť v duchu renesančných ideálov. Wika Filipowicz uvádza:
Kráľovná priviezla semená z rodného Bari a s nimi aj odborníkov, ktorí sa postarali o aklimatizáciu rastlín na nové podmienky a vyškolili miestnych záhradníkov. Záhrady boli pretvorené podľa renesančných pravidiel, s pravidelne rozmiestnenými záhonmi v tvare drevených dubových truhlíc a tehlovými cestičkami pre ľahký pohyb záhradníkov.
Okrem známej zeleniny priniesol Bona aj menej bežné plodiny, ako sú artičoky, brokolica, fenikel a špenát. Záhradníci začali pestovať aj bylinky, miestne aj dovezené z južnej Európy, napríklad bazalku, rozmarín, majorán, šalviu, mätu, medovku, tymián a oregano.
Bona sa však pri tom nezastavila. Podľa historických prameňov si kráľovná dokonca nechala doviezť pomarančovníky z Neapola! Tie však neboli určené na priamu konzumáciu ich plodov, čo by bolo v poľskom podnebí ťažké, ale skôr na rozšírenie zbierky rastlín vrátane vzácnych a exotických botanických noviniek.
Prečítajte si tiež:
Nie talianske, ale… slimáky
Vďaka Bonovi Sforzovi rozkvitli kráľovské záhrady nielen na Waweli, ale aj na ďalších kráľovských majetkoch, ako sú Łobzów, Nové Město, Korczyn alebo Niepołomice. Iniciatívy kráľovnej v oblasti záhradníctva čoskoro začali prinášať ovocie aj mimo kráľovského hradu. Wika Filipowicz píše, že „po stopách kráľovnej sa vydali šľachtici, najmä tí, ktorí sa oženili s talianskymi dámami z jej bratstva. Modernizovali svoje záhrady a mali väčší úžitok z ich produkcie. Zamestnávali talianskych kuchárov alebo tých, ktorí boli vyškolení na Boninom dvore, a tí potom prinášali talianske špeciality ako atrakcie na šľachtické stoly.“
Postupne začala staropazovská kuchyňa nadobúdať nové podoby. Niektoré jedlá sa stali rafinovanejšími, iné ľahšími alebo vegetariánskymi. Talianski kuchári z Boninovho dvora priniesli na šľachtické stoly také špeciality, ako sú slimáky, hoci ich pripravovali „po poľsky“ – na rumovom masle. Hoci až koncom 17. storočia sa slimáky stali pochúťkou šľachty.
Nie všetci boli Bonnieho kulinárskymi inováciami nadšení. Spisovateľ Mikołaj Rej sa sťažoval na talianske jedlá a tvrdil: „Tieto čudné vynálezy vyvolávajú len zbytočné obžerstvo a následné vredy a škodlivé prípady.“ Iný šľachtic podľa anekdoty skrátil svoj pobyt v Taliansku, pretože „ak ho v lete kŕmia trávou, v zime ho určite budú kŕmiť senom“. Cestoviny a surová zelenina vzbudzovali medzi vtedajšími Poliakmi podozrenie. Ako sa hovorí, o chuti sa nediskutuje.
